Úspešne sme prešli prvý horský prechod – Grossglockner Hochalpenstrasse a teraz sa pomaly šinieme k Talianskym hraniciam a k ďalšiemu horskému prechodu – Passo di Monte Giovo.

Keď sme prvýkrát plánovali našu trasu, tak tento horský prechod tam nebol a v pláne boli len dva – Grossglockner a Stelvio. Ja som sa však pozrel len tak náhodou na Google mapy a vidím, že vedľa cesty, ktorú nám stýček Google naplánoval, je niečo pokrútené… Ešteže v Taliansku je už Streetview, tak som si to letmo prebehol a povedal, však čo, máme to cestou, ideme tam 🙂 a Peťo s Luciou samozrejme ako inak súhlasili.

Oproti tomu, čo sme si naplánovali a čo sme už zdolali to nie je žiadna veľká výzva, ale napriek tomu je to stále druhý najvyšší horský prechod, ktorý naše Alfy absolvujú, pretože pokoril aj Transfagarasan (2042 m.n.m.) spred dvoch rokov aj Mangart (2072 m.n.m) z minulého roku, aj keď naozaj len tesne o pár metrov. Monte Giovo má 2094 m.n.m.

Cestou k tomuto horskému prechodu míňame tie typické rakúske alpské dedinky, ktoré sú ako z pohľadníc a rôzne chaty, hotely aj rodinné domy umiestnené v strmých kopcoch.

Po zhruba tretej prestávke mi už však Peťo hovorí, aby som sa vystriedal v šoférovaní s Kami, vraj už chodím veľmi zo strany na stranu. Ale hej, musím sa priznať, že dlhé trasy “na jednu šupu” zvláda Peťo o niečo lepšie ako ja. Tak sme sa vymenili a ja mám pre zmenu čas nie len si trošku oddýchnuť, ale aj poobzerať sa po okolí a spraviť pár fotiek aspoň za jazdy.

Nakoniec sme dospeli k záveru, že aj Kami si vyskúša nejaký horský prechod a na Passo di Monte Giovo šoféruje ona. Cesta to ani z ďaleka nie je taká náročná, ako predchádzajúci horský prechod, no keď sa dostávame nad hornú hranicu lesa, opäť sa pred nami ukazujú nevídané pohľady na krajinu. Stúpanie je tu o niečo miernejšie ako na predchádzajúcom prechode a klesanie tiež, ale zase mi nápadne niektorými prvkami pripomína Transfagarasan, len v takom chudobnejšom prevedení.

Na klesanie sa už ujímam šoférovania opäť ja a je čas hľadať si nejaké ubytovanie, pretože už je aj pomerne dosť hodín a aby sme vôbec ešte niečo našli, lebo spať v aute celú noc po takom dni naozaj nechcem a nehovoriac o tom, ako potrebujem sprchu a ostatní členovia posádky asi tiež.

S pomocou Bookingu sa nám podarilo nájsť ubytovanie za celkom slušnú cenu, cca 50 EUR za jednu izbu pre dvoch aj s raňajkami. Ubytovali sme sa a na večeru ideme do blízkej reštaurácie, na talianske lasagne, ktoré sú asi najlepšie, aké som kedy jedol. Ešte sa chvíľu prechádzame po dedine, aj ked som si nie istý, či hovorím len za seba, ale jednoducho sa mi už nechce, chcem spať a oddýchnuť si, veď zajtra nás opäť čaká nemalá vzdialenosť, k tomu najvyšší horský prechod v Európe, dostať sa na Lago di Garda a ešte aj malé “prekvapenie”.