Hovorí sa, že do tretice všetko dobré, ale môžem to povedať? Po minuloročnom prakticky fiasku v Slovinsku, kedy dokonca aj strieborná Alfa odpočívala doma v garáži som si stále nie istý, či tohoto ročný roadtrip bude tretí alebo vlastne druhý.
Ja osobne ho počítam stále ako druhý, ako keby sa Slovinsko ani nekonalo, keďže Slovinsko vlastne nebolo meraním našich síl, ale Peťových a Lucijných vlastne áno.

Nezdržujme a poďme teda k veci 🙂 Aj tento rok sme sa rozhodli naplánovať si roadtrip a rozhodli sme sa, že siahneme ešte po vyššej méte ako v minulých rokoch. Rozhodli sme sa navštíviť s našimi autami Alpy a to konkrétne Rakúske a Talianske a aby som to ešte viac upresnil, zdolať tie najvyššie horské prechody, ktoré sa v Európe zdolať dajú.

  • Grossglockner-Hochalpenstrasse – autom do výšky 2571 m.n.m.
  • Passo di Monte Giovo – autom do výšky 2091 m.n.m.
  • Passo dello Stelvio – autom do výšky 2780 m.n.m.
  • a neplánovaný Passo di Mortirolo – autom do výšky 1852 m.n.m.

… a aby toho nebolo málo, tak si ešte odbehneme okúpať sa na Lago di Garda a cestou domov pozrieť Grüner See v Rakúsku, jazero s jednou z najväčších zmien výšky hladiny v priebehu roka.

Plán ani veľmi nie skromný, na to, že ho chceme stihnúť od noci zo stredy na štvrtok a v nedeľu večer už byť doma.
Google mapy nám vypočítali celkovú trasu 2249 km (od Zvolena späť do Zvolena) a už dopredu prezradím, že sa nám to aj takmer podarilo dodržať, celkovo sme prešli 2311,6 km, teda len o nejakých 62 km viac, ako sme plánovali.

Čo sa týka naších áut, tak tentokrát ide na cesty pomerne vyrovnaná partia – 2x Alfa Romeo 156, Sportwagon, 1.9 JTD, 103 kW, 16v s rokom výroby 2004. Jediný rozdiel medzi nimi je vlastne v tom, že Peťo má športový podvozok a nemá tempomat a ja nemám športový podvozok, no zato mám tempomat :D. Nie, že by mi ten tempomat na niečo bol okrem pár desiatok kilometrov v Rakúsku, ale Peťovi ten športový podvozok hádam aspoň na niečo bol 🙂

Rovnako ako predchádzajúce dva roky aj tento rok budeme začínať našu trasu na Shellke s kávou v ruke a hrdinskými rečami, koľko toho zvládneme v nasledujúcich dňoch. V rovnakom čase sa lúčime aj s Tiborom a Ivkou, ktorým ale namiesto pribúdania nadmorskej výšky bude odbúdať – títo sa rozhodli ísť k moru, do Chorvátska. Takže spoločná káva, jedenásť hodín večer, hodina meškania oproti plánu a je čas vyraziť.

Keďže sme už od začiatku počítali s faktom, že počas prvej noci a celého nasledovného dňa budeme šoférovať, tak som sa na ten krátky oddych nad ránom aj patrične pripravil a z Alfy som urobil vlastne karavan. Ako? Pozrite sa na obrázok 🙂 Je to obyčajný, najlacnejší matrac, aký som zohnal vyrezaný do tvaru auta, tak aby prekryl všetky nerovnosti a podľa možnosti zvýšil komfort na tých pár hodín. Po skúsenostiach z Rumunska už viem, že to bol dobrý nápad.