Z Corvin Castle sa pomaly poberáme späť na hlavnú cestu, čo je necelých 20 km, aby sme potom z nej opäť odbočili a vydali sa do hôr na prvý horský prechod — Transalpinu.

Samotná Transalpina je podľa navigácie dlhá asi 50 km, kým sa dostaneme na druhú stranu. Našim cieľom je malá dedinka Obarsia Lotrui, kde by sme si radi našli ubytovanie na noc.

Nič nemáme zabookované, tak ideme tak trošku na náhodu, že čo sa nám podarí nájsť.

Transalpina je horský prechod krútiaci sa okolo nespočetného množstva priehrad hlbokými kaňonmi. Cesta je napodiv až veľmi dobrej kvality.

Výhľady sú prekrásne, cesta veľmi dobrá, len úzka. Hlavne treba dávať pozor na potenciálnych protiidúcich motorkárov, ktorí si často skracujú cestu cez pruh v protismere.

Foteniu priehradných múrov sa treba radšej vyhýbať. Na mnohých je dokonca hneď niekoľko tabuliek informujúcich o zákaze fotenia, takže fotky radšej robíme len z prírody alebo z priehrad samotných. Väčšina priehrad slúži na výrobu elektrickej energie.

Horský prechod prechádzame pomerne dosť rýchlo a dokonca sa v rozumnom čase dostávame aj do dedinky Obarsia Lotrui, takže následne padá rozhodnutie, že ideme ďalej a nájdeme si nejaký z penziónov.

Rozhodnutie pokračovať v ceste padlo operatívne, ale nakoniec sa ukázalo ako veľmi dobré. Cesta, ktorá spája horské prechody Transalpina a Transfagarasan je neskutočne kľukatá a miestami aj dosť nekvalitná. V preklade — 30 km ideme asi 2 hodiny.

Uvavený, napoly rozospatý vystupujeme z áut v dedinke Voineasa, ktorá už na prvý pohľad žije iba z cestovného ruchu. Chudoba sa tu výrazne mieša s modernými a slušne zariadenými penziónmi. Ubytovanie nachádzame prakticky okamžite. Prišli sme mimo sezóny a v celom penzióne sme pravdepodobne sami. Cena za noc nás vyšla asi 8 euro na osobu.

V krátkosti sa potúlame po dedinke, kde majú dokonca benzinku, niekoľko malých rešturácii a pizzérii. Najeme sa ideme spať. Zaspávame každý asi okamžite ako zaľahneme do postele.

Ráno trošku s malou dušičkou ideme skontrolovať autá. Nedalo sa zaparkovať priamo pri penzióne, ale asi 200 metrov od neho a o autá máme celkom obavy. Nakoniec sú to v tomto období a v tejto časti Rumunska najmodernejšie autá, aké sme v dedinke videli. Podotýkam, že jedno z nich je Alfa Romeo z roku 2005 a druhé Fiat Marea Weekend z roku 2000. Autá sú našťastie v poriadku a bez ujmy okrem tej, ktorú sme si vzájomne spôsobili včera medzi sebou 🙂 Ideme teda po veci a vyrážame.

Ostáva pred nami už “len” 155 km do ďalšieho cieľového mesta — Bran, cez horský prechod Transfagarasan, ale po včerajšej skúsenosti vieme, že tých 155 km bude poriadne dlhých. Raňajky vynechávame, jeme aktuálne z vlastných zásob — rozumej rohlíky, Horalky, kroisanty a podobné 🙂